DraGIF.cz

snadný a efektní způsob sdílení PDF dokumentů

Nahrát nový PDF a převést na GIF Galerie Jak funguje DraGIF.cz Hledání language version: EN

sičáková pravopis

sičáková pravopis
Adresa GIF náhledu pro sdílení:
https://dragif.cz/pdf/aTlU

Velikost PDF souboru:
660 kB


PDF soubor zdarma ke stažení:PDF soubor zdarma ke stažení: ./data/pdf/a/TlU.pdf
Stažení: sičáková-pravopis.pdf



» Zdarma nahrát nový PDF dokument na DraGIF.cz a převést na animaci «

Ukázka PDF dokumentů převedených na animované GIF





» Zdarma nahrát nový PDF dokument na DraGIF.cz a převést na animaci «





Přepis textového obsahu PDF dokumentu sičáková-pravopis.pdf:


Sičáková, Ľ. (2011). Pravopis a pravopisné princípy. In: Liptáková, Ľ. a kol. Integrovaná
didaktika slovenského jazyka a literatúry pre primárne vzdelávanie. 1. vyd. Prešov: Prešovská
univerzita v Prešove, Pedagogická fakulta, s. 296 – 315.

8.2.1 Pravopis a pravopisné princípy

8.2.2.1 Vývoj pravopisnej kodifikácie

Čo je pravopis?

Problematika slovenského pravopisu (ortografie) je celospoločenskou problematikou.
Začiatky pravopisu sú spojené s obdobím prvej kodifikácie spisovnej slovenčiny. Od tých čias
sa pravopisná sústava viackrát zmenila, pretože súvisí s vývinom spisovnej slovenčiny a jej
stavom v danom období. Slovenskí jazykovedci preto otázkam pravopisu venujú sústavnú
pozornosť, a to najmä v jednotlivých vydaniach Pravidiel slovenského pravopisu. Z definícií
pravopisu vyberáme:
Pravopis je konvenciou (dohodou) ustálený súhrn celospoločensky platných a záväzných
pravidiel o správnom používaní grafických znakov na zapísanie jazykového prejavu (Dvonč, 1974).
Pravopis je súbor znakov a pravidiel na zapisovanie jazykových prejavov písmenami (malými
a veľkými) a interpunkčnými (rozdeľovacími) znamienkami (PSP, 1998). Pravopis možno chápať ako
spôsob používania písma (Ripka a kol., 2005); aj ako sústavu pravidiel o jednotnom a všeobecne
prijatom spôsobe zaznačovať písmom jazykové prejavy (Pauliny, 1975/76).

V definíciách pravopisu sa teda najčastejšie stretávame s pojmami ako konvencia,
grafické znaky, zvuková reč, interpunkčné znamienka, jazykové prejavy, lebo sú súčasťou jeho
podstaty. Z konvenčného charakteru pravopisu vyplýva možnosť vedome ho zmeniť,
čiže upraviť isté pravopisné zásady. Avšak ani tento celospoločenský pravopisný akt nemožno
vykonať náhodne a ľubovoľne. Svedčia o tom aj jednotlivé kodifikačné príručky, v ktorých čas
od prípravy a spracovania navrhovaných pravopisných zmien k ich konečnej podobe bol
pomerne dlhý. Čím má spisovný jazyk dlhšiu tradíciu, tým menšia je snaha zasahovať do jeho
ortografickej sústavy. V Encyklopédii jazykovedy sa rozlišuje grafika ako spôsob písania (a
potom ide nielen o zapisovanie foném, ale aj o zásady písania veľkých písmen a interpunkcie)
a ortografia ako norma písania, ako kodifikované, záväzné pravidlá písania (1993, s. 337).
Z rôznych definícií pravopisu vyplýva, že v pravopise ide o konvenčný spôsob
zaznamenania zvukovej reči (ktorá sa realizuje hláskami/fonémami, fónami) písmom
(grafémami).

Poznámka 8.4

Hláska a fonéma sa vo fonetike a fonológii rozlišuje. Hláska (fóna) je jednotkou zvukovej roviny reči,
fonéma je jednotkou zvukovej roviny jazyka. Hláska je materiálny nositeľ fonémy. Fonéma sa realizuje
v hláske tak, ako sa jazyk realizuje v reči. Písmeno (graféma) patrí do súboru grafických znakov,
ktorými sa zaznačuje jazykový prejav.

Aj keď zvuková a grafická stránka jazyka tvoria celok, vzťah medzi nimi nie je úplne
symetrický. Grafická podoba jazyka by mala čo najvernejšie zaznamenať zvukovú podobu, ale
vždy to tak nie je. O asymetrických javoch medzi nimi sa zmienime pri pravopisných
princípoch.

Funkcie pravopisu

Vo viacerých prameňoch (EJ, 1993; Novák, 1981; Pauliny, 1975/76) sa uvádza, že
pravopisné pravidlá plnia dve funkcie: zaznačovaciu a vybavovaciu. Z charakteristiky
pravopisu ako súboru záväzných pravidiel na zaznačovanie zvukovej stránky jazyka (foném)
grafémami vyplýva podstata zaznačovacej funkcie. To znamená pravopisne čo najpresnejšie
zaznamenať (zaznačiť) to, čo je počuté, myslené, zvukovo realizované. Túto funkciu najlepšie
plní fonematický pravopis. Pri zaznačovacej funkcii nejde podľa E. Palinyho (1975/76, s. 17) o
presné zachytenie všetkých zvukových jemností písmom, ale o zachytenie toho podstatného
v najmenších zvukových jednotkách, čo slúži na rozlišovanie významu.

Poznámka 8.5
Možno to dokumentovať príkladmi hlásky /n/ v slove noha a Hanka. Z fonetického hľadiska je v slove
noha /n/ podľa miesta artikulácie predoďasnová hláska. V slove Hanka je /ŋ/ mäkkopodnebná hláska,
ktorá sa vyslovuje len pred mäkkopodnebnými spoluhláskami k, g (Daŋka, baŋka, struŋga).
Z fonologickej stránky je /ŋ/ variant fonémy /n/. Z fonologického hľadiska tento rozdiel nie je
podstatný, lebo aj keď v slove Hanka vyslovíme nesprávne predoďasnovú hlásku n, význam slova sa
nezmení. V obidvoch vyslovených slovách sa preto /n/ graficky zaznačí rovnakou grafémou /n/.

Pravopis má aj vybavovaciu funkciu. Jej podstata tkvie v tom, aby sa zaznačený
jazykový prejav dal rýchlo a presne pochopiť, čiže aby sa vybavil v tom istom význame,
v ktorom bol zaznačený. Funkcia spočíva aj v tom, aby jazykový záznam uľahčil čítanie
a vybavovanie si rovnakých predstáv, aké mal pisateľ (pozri aj Pauliny, 1975/76). Vybavovacia
funkcia súvisí s morfematickým pravopisným princípom, v ktorom sa v písme zachováva
nezmenená podoba morfém aj pri spodobovaní. To znamená, že napríklad predpona roz- sa
rovnako píše v slovách rozbiť i roztrhať, aj keď sa slová vyslovujú rôzne. Ak vidíme napísané
podoby slov bež, dážď, pri vyslovení sa nám skôr a ľahšie vybaví ich pôvod a význam, ako
keby sme ich videli napísané v spodobených tvaroch beš, dášť. O niektorých javoch sa
zmienime viac pri pravopisných princípoch. Eugen Pauliny (1975/76, s. 17) uvádza, že pri
vybavovacej funkcii je výhodné, keď sa tie zložky jazykového prejavu, ktoré majú ten istý
význam, zaznačujú v tej istej podobe.

Poznámka 8.6

Vývoj pravopisu a jeho druhy
Po zániku Veľkej Moravy sa na území Slovenska, ktoré patrilo do Uhorskej ríše, začala
používať latinka. Je to najrozšírenejšie hláskové písmo na svete a v upravenej podobe ho používa aj
slovenčina. Súvisí to s tým, že slovenčina má zložitejšiu hláskovú sústavu než latinčina, preto už
v najstaršom období začali pisári písmená latinskej abecedy upravovať.
Podľa spôsobov zapisovania môže byť pravopis jednoduchý, zložkový a diakritický.
V najstarších zápisoch osobných mien a osadných názvov zaznačených v „Cividalskom evanjeliu...z 8.
a 9. storočia, napríklad Couar (Kovarь)“ (Pauliny, 1975/76, s. 19), ale aj neskôr „(v 12. a 13. storočí,
napríklad Piscam (Pěščany)“ (Pauliny, tamtiež) sa používal jednoduchý (primitívny) pravopis, ktorý
len približne zaznamenal zvukovú podobu slova. V 14. až 15. storočí to bol zložkový pravopis. V ňom
sa na označenie slovanských hlások, pre ktoré neboli v latinskej abecede písmená, vytvorili (zložky), a
to spojením dvoch písmen, napríklad hláska /č/ sa zaznačila zložkou cz (czas = čas), hláska /ř/ zložkou
rz (rzyeka = řeka), hláska /š/ ako ss a pod. Aj v súčasnej slovenčine sa zachovalo niekoľko zložiek.
Hláska /dz/ (= jeden zvuk) sa označuje zložkou (spojením dvoch písmen) d+z, hláska /dž/ sa označuje
dvoma písmenami d+ž, a hláska /ch/ spojením grafém c+h. Podľa viacerých autorov zložkový pravopis
nebol pravopis v dnešnom zmysle slova, ale dosť neustálený pisársky úzus ( Pauliny, 1975/76).
Diakritický pravopis, ktorý zaviedol J. Hus v práci De orthographia bohemica (1406), sa
zakladá na označovaní niektorých zvukových zvláštností hlások diakritickými znamienkami
umiestnenými nad písmenami. Boli to znamienka rôzneho druhu (á, ё, ů, ū, š, ä, ô, ź, ť, ż, i), ktoré sa
v ďalších obdobiach menili a ustaľovali. V slovenskom pravopise sa používajú diakritické znamienka
(dĺžeň, mäkčeň, vokáň nad o, dve bodky nad a) na odlíšenie písmen. Diakritický pravopis (postupne
upravovaný) a kombinovaný so zložkovým pravopisom používajú dodnes Slováci aj Česi. V súvislosti
s vybavovacou funkciou má diakritický pravopis určité nevýhody. Ak v slove ľavica zameníme prvú
fonému (lavica), dôjde k zmene významu slova. Používateľ si musí uvedomiť, že ide o dve rôzne
fonémy (grafémy), a preto sa mäkčeň musí napísať a hláska správne vysloviť. Známy je aj bratský
pravopis. Bol to Husov pravopis, ktorý použili Českí bratia v preklade Kralickej biblie (1579 – 1593).
Až do polovice 17. storočia ho používali aj slovenskí evanjelici (Pauliny, 1975/76).

Kodifikácia pravopisu v spisovnom období

Spisovné obdobie je obdobie od vzniku kodifikovanej podoby spisovnej slovenčiny až
po súčasnosť. Podľa charakteru zmien, ktoré nastali v kodifikácii spisovnej slovenčiny, viacerí
autori spisovné obdobie členia rovnako, a to na obdobie: bernolákovské, štúrovské, reformné,
matičné, martinské. Obdobie od roku 1918 až po súčasnosť je rôzne členené a pomenované.
Autori R. Krajčovič – P. Žigo (2002) toto obdobie členia na medzivojnové obdobie a súčasné
obdobie (od roku 1940). V súvislosti s pravopisnými zmenami venujeme pozornosť len
niektorým obdobiam.

Bernolákovské obdobie
Začiatky spisovného obdobia sa spájajú s menom A. Bernoláka. Bernolákovské obdobie
vymedzuje R. Krajčovič rokmi 1787 a 1846. Je to obdobie od vydania prvej kodifikačnej
príručky bernolákovčiny Orthographia (1787) až do vydania kodifikačnej príručky spisovnej
štúrovčiny Náuka reči slovenskej (1846), alebo až po rok 1852, keď vyšla Štúrova pravopisná
príručka Krátka mluvnica slovenská ako výsledok dohody popredných štúrovcov a mladšej
generácie bernolákovcov (Krajčovič – Žigo, 2002, s. 132). Anton Bernolák vychádzal pri
kodifikácii spisovnej slovenčiny z kultúrnej západoslovenčiny, lebo západné Slovensko bolo
v 17. a 18. storočí významným kultúrnym, hospodárskym a cirkevným strediskom Uhorska.
Bernolákovský pravopis je diakritický, ale uplatňuje sa v ňom aj foneticko-fonologický,
morfologický, funkčný i tradičný princíp (Krajčovič – Žigo, 2002, s. 141).
Diakritický princíp znamená, že sa používa dĺžeň na označenie dlhých samohlások á,
é, ó, ú, í, mäkčeň na označenie mäkkých spoluhlások ď, ť, ň, ľ, aj sykaviek š, ž, č, dž a grafémy
ğ vo funkcii spoluhlásky g (Iğnác). Hláska j sa zapisovala ako g (geho = jeho, magú = majú).
A. Bernolák tak označuje mäkkosť na písmenách (ď, ť, ň, ľ) vždy, napríklad (Ďeťi, Ťelo, kďe).
Foneticko-fonologický princíp súvisí s odstránením písmena (y) z opozičného vzťahu i
– y. A. Bernolák to odôvodnil tým, že ide o ten istý zvuk, a preto písanie dvoch znakov je
zbytočné. Bernolákova zásada: Píš, ako počuješ! – sa uplatnila aj pri výslovnosti dvoch cudzích
písmen q, x. Tieto hlásky sa vyslovujú ako ks, gz, kw (Kwintus, Kserkses) (pozri Pauliny, 1971).
Podľa výslovnosti sa píšu aj predložky s, z (z Adamom, s Koňí, s ňím).
Morfologický (dnes morfematický) princíp súvisí najmä s výslovnosťou koreňovej
morfémy v tvaroch s pádovými príponami. Napríklad podľa tvarov hrb-u, hrb-e bolo
kodifikované aj odvodené slovo hrbček. Znamená to, že odvodené slovo hrb-ček má takú istú
písanú podobu koreňa hrb-, aj keď sa vyslovuje hrp-ček. R. Krajčovič v bernolákovčine
spomína aj funkčný princíp, ktorý sa využil najmä pri písaní veľkých písmen a pri používaní
interpunkcie (R. Krajčovič – Žigo, 2002). Veľké písmená sa v bernolákovskom pravopise písali
v substantívach, ale aj v iných výrazoch vzťahujúcich sa na osoby (Ťelo, Král, Oňi, Sin).
Ich funkciou bolo odlíšiť podstatné mená od prídavných mien. V pravopise vlastných mien sa
uplatňuje aj sémantický princíp, odrážajúci ich inú sémantiku, než majú všeobecné podstatné
mená.
Tradičný (historický) princíp sa v bernolákovčine uplatňuje pri písaní spoluhlások v, j,
g tradičnými písmenami w, g, ğ (nowí, geho, Iğnác) (Krajčovič – Žigo 2002, s. 142). Bernolák
nepozná dvojhlásky, okrem niekoľkých prípadov s dvojhláskou -ie- (meťgem, Ďgevča).
Bernolákovou zásluhou bolo, že svoj pravopis odôvodnil, vniesol do neho
systém, jednotné hľadisko, ale aj to, že za kritérium písania pokladal výslovnosť (Pauliny,
1971).

Príklad 8.1
Ukážka bernolákovského pravopisu: Z eposu J. Hollého (Swatopluk)

Spíwám, gak hroznú Swatopluk na Karolmana wédel
Wognu, i gak Wíťaz, seba ag swóg od geho Wládi
Osloboďiw Národ, ňepodľehlí stal sa Panowňík;
A zmužilích weľké založil Králowstwo Slowákow.
(R. Krajčovič – P. Žigo, 2002, s. 150)

Štúrovské obdobie
Štúrovské obdobie sa vymedzuje rokmi 1844 a 1852. Je to obdobie od vyhlásenia
strednej slovenčiny za slovenský spisovný jazyk. Toto vyhlásenie sa uskutočnilo na zasadnutí
spolku Tatrín 26. – 28. augusta 1844 v Liptovskom Mikuláši (Pauliny, 1971). Zdôvodnenie
kodifikácie spisovnej slovenčiny na stredoslovenskom základe podal Ľ. Štúr v diele Nárečja
slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846).
Ľudovít Štúr nadviazal v svojej kodifikácii na bernolákovský pravopis. Aj on vychádzal
zo zásady, že pravopis sa má zakladať na hovorenej reči. Pri kodifikácii pravopisu vychádzal
z fonetického, morfologického a etymologického pravopisu. Ľ. Štúr neprijal do hláskovej
sústavy mäkké ľ, lebo je málo rozšírené a vraj je neestetické. Ostatné mäkké spoluhlásky ď, ť,
ň v systéme zostali. V hláskosloví nemal ani ä (najme, svatí), ani iu (božú, znameňú), ba ani é,
len je (dobrjeho, dobrjemu), výnimkou je slovo céra. Dvojhlásku ô píše ako uo (kuoň).
Do hláskového systému pribudli aj dvojhlásky ja, je.
Podobne ako A. Bernolák ani Ľ. Štúr v pravopise nerozlišuje i – y, lebo ide o ten istý
zvuk. Fonetický princíp kodifikácie rešpektuje aj znelostnú asimiláciu typu úski, bosk, bes
(predložka bes) (Krajčovič – Žigo, 2002, s. 171). Ľ. Štúr píše s veľkými písmenami adjektíva
odvodené od vlastných podstatných mien (Slovenskí, Ňemeckí). Ostatné veľké písmená sa
kodifikovali podobne, ako sú kodifikované aj dnes. Dôsledne sa kodifikovalo aj pravidlo
o rytmickom krátení.
Štúrova spisovná slovenčina sa dostávala do praxe najmä prostredníctvom Slovenských
národných novín, Slovenských pohľadov, ale aj dielami štúrovských básnikov a spisovateľov.
Pre kodifikáciu spisovnej slovenčiny má veľký význam aj jeho dielo Nauka reči slovenskej
(1846), ktorá je vedeckým opisom gramatickej stavby slovenčiny.
Súhrnne možno povedať, že Štúrov, podobne ako Bernolákov, pravopis je založený
na fonematickom princípe. V ňom sa uplatňuje zásada, že jednej fonéme, ktorá je schopná
rozlišovať význam slova, zodpovedá jedna graféma (písmeno).

Príklad 8.2
Ukážka štúrovského pravopisu: Slovenskje Národňje Novini

Rad je i na nás, visloviť sa tu k Vám prichádzajú tak dávno čakanje, s tolkou túžbou vizeranje Novini
Národňje, Krajaňja Slovenskí! Kaďekolvek sa strú srďečňejšje duše z národa nášho, odvšaďjal, vjeme,
ozvú sa im v ústreti zvuki plnje vďačnosťi, radosťi a náďeje, ozvú sa tak, ako sa ozívajú hlasi z pevnej
zeme...

(E. Pauliny, 1971, s. 118)

Námietky proti Štúrovej kodifikácii
Štúrovská kodifikácia nebola jednotná a od začiatku bola podrobená kritike.
Najráznejšie sa proti štúrovskému pravopisu postavil M. M. Hodža, ktorý o nej napísal, že
„Štúrov pravopis je hrozná ohavnosť, bez formy, ktorej je odňaté svetlo slovanskosti“ (Pauliny,
1971, s. 120).
Hodžovo nedostatočné poznanie jazykovedných problémov ho zvádzalo k nadmernému
historizovaniu, na ktorom je založená aj Hodžova kritika Štúrovej koncepcie pravopisu,
spočívajúca na staroslovienskom, resp. českom porovnávacom základe (Krajčovič – Žigo,
2002, s.182).

Príklad 8.3
Ukážka Hodžovho pravopisu: Větín o slovenčine (1848)

Tak sú stredoslovenčině vlastné syllaby: bä, mä, pä, a púvodčitě cä, čä, dä, gä, kä, lä, nä, rä, sä, šä, tä,
zä, žä, k pr. Žriebä, semä, päta, väzy, ulicä, čäs, vdäka, zgärba, käčka, läd, snäh, räd, präsa, našä, kvietä,
väža a tý podobné. Ba vlastně aj o, u, tekutuo je ö,ü, prichádzajúc potom do io, či jo, do iu, či ju. Týmito
hlasmi – ktoré Čeština odvodeně má tam do Ě, tu do a, zasa do i vospuosobené – vyznamuje sä
Slovenčina nová táto naša jako aj Staroslovenčina.

(Krajčovič – Žigo, 2002, s. 182)

Ešte hanlivejšie sa o štúrovskej slovenčine vyjadril J. Kollár v spise Hlasowé o potřebě
jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky (1846), a to v takom v zmysle, že
Slováci sú slabí na to, aby udržali svoj spisovný jazyk, a že pre Slovákov je najvhodnejším
spisovným jazykom čeština. Proti štúrovskej spisovnej slovenčine vyslovili v tomto spise
odmietavé stanoviská viacerí českí a slovenskí činitelia. A tak bola do slovenských škôl
zavedená čeština s niektorými slovenskými črtami, ktorá sa nazývala staroslovenčina. Príručku
staroslovenčiny pripravil Andrej Radlinský (Prawopis slowenský s krátkou mluwnicí, 1850)
(Pauliny, 1971).

Poznámka 8.7
Niečo iné je staroslovienčina. Staroslovienčina je slovanský kultúrny jazyk, ktorý si Konštantín
a Metod zvolili pre svoje účinkovanie na Veľkej Morave (EJ, 1993, s. 421).

Na Slovensku tak v otázke spisovného jazyka vládol chaos. Okrem staroslovenčiny sa
používala čeština, bernolákovčina aj štúrovská slovenčina. Na obranu spisovnej slovenčiny sa
proti staroslovenčine a češtine postavil významný slovenský filológ Martin Hattala.
V roku 1851 sa v Bratislave stretli poprední zástupcovia štúrovcov a bernolákovcov (Ľ.
Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža, J. Palárik, A. Radlinský, Š. Závodník a M. Hattala) a dohodli
sa na tzv. opravenej slovenčine. To znamená, že sa dohodli na štúrovskej kodifikácii spisovného
jazyka s pravopisnými, hláskovými a tvaroslovnými úpravami, ktoré navrhol M. M. Hodža
a ktorým dal filologickú podobu a odôvodnenie M. Hattala v práci Krátka mluvnica slovenská
(1852) (Pauliny, 1971, s. 124; Krajčovič – Žigo, 2002, 186).
Štúrov fonologicko-morfologický pravopisný princíp bol doplnený historicko-
etymologickým princípom, ktorý v slovenskom pravopise zohľadňoval celoslovanské (najmä
české) jazykové vplyvy.
Hodžovsko-hattalovská jazyková reforma tak prispela k zjednoteniu štúrovcov
a bernolákovcov a k formovaniu tej podoby spisovnej slovenčiny, ktorú používame dnes.
V súvislosti s uvedenými, ale aj ďalšími jazykovými udalosťami a reformami sa obdobie (1852
– 1863) nazýva aj reformné obdobie.

Príklad 8.4
Ukážka Hattalovho pravopisu: Krátka mluvnica slovenská (1852)

Pozorný čitateľ z predošlých dvoch oddielov i o tom sa presvedčí, že je pravopis náš podľa známeho
a pravdivého výroku: „medium tenuere beati“ z čiastky na vyslovení vätšine Slovákov vlastnom,
z čiastky na etymologických základoch vystavený, i hlavne jeho pravidla si ľahko odtiahne. Nezbýva
nám teda nič inšieho, jako stručne ešte vytknúť i ty pravopisné podrobnosti, kteréby si pozorný ináč
čitateľ z toho, čo sme posiaľ prednesli, alebo ťažko, alebo len nedokonále a mýlne môhol odtiahnuť,
jako k.p. ohľadom na rozdiel medzi tvrdým a mäkkým i, alebo, čo je jedno, medzi y a i.

(Krajčovič – Žigo, 1992, s. 36)

V matičnom období (1863 – 1875), ako aj v martinskom období (od roku 1880 do konca
prvej svetovej vojny) sa ukázalo, že kodifikácia spisovného jazyka a aj pravopisná kodifikácia
nie je dostačujúca. Neustálené bolo písanie i – y, ľ, ä, používanie dĺžok a pod. (Pauliny,
1975/76, s. 21). Preto významným krokom pri upevňovaní normy spisovnej slovenčiny bola
úprava Hattalovej kodifikácie, o ktorú sa pričinil Samo Czambel, a to hlavne v kodifikačnej
práci Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902). S. Czambel prispel k tomu, že sa ustálilo písanie
i – y, ä, ľ, upevnil sa zákon o rytmickom krátení a o jeho výnimkách, spresnili sa zásady písania
predložky s, z, veľkých písmen a pod. Czamblova kodifikácia sa stala východiskom tzv.
matičného úzu, ktorý tvorí základ súčasnej kodifikácie spisovnej slovenčiny. Jeho
kodifikácia bola v jednotlivostiach doplnená v jednotlivých vydaniach Pravidiel slovenského
pravopisu: 1931, 1940, 1953, 1991 (EJ, 1993, s. 98) a v roku 2000.

8.2.2.2 Pravidlá slovenského pravopisu

Po vzniku Československej republiky (1918) sa opäť ukázala potreba spresniť
kodifikáciu spisovnej slovenčiny, pretože slovenská norma a kodifikácia boli rozkolísané a
v praxi vládla neistota. Rozvoj spisovnej slovenčiny bol poznačený ideou jednotného
československého národa a jazyka (Ripka a kol., 2005). Tieto fakty a daná spoločenská situácia
sa dosť výrazne odrazili aj v prvej normatívnej príručke, ktorou sa stali Pravidlá slovenského
pravopisu (1931).

Pravidlá slovenského pravopisu (1931)
Vypracovala ich pravopisná komisia pod vedením V. Vážneho, ktorý posudzoval
spisovnú slovenčinu z hľadiska češtiny. Preto sa Pravidlá českého pravopisu stali vzorom pre
naše prvé Pravidlá. V Pravidlách slovenského pravopisu sa tak nachádzali tvary ako rozumeť,
trpeť, lhať, svoboda a pod. (namiesto rozumieť, trpieť, luhať, sloboda). Podľa etymologického
princípu a významu predponového slova sa písali predpony s-, z- (sbor, shon, sobrať, sohnať
a pod.) (Blanár a kol., 1974) Niektoré slova sa písali foneticky (preca, dvacať, tricať, šesdesiat,
deník). Aj keď kodifikácia V. Vážneho vyvolala ostrú odbornú kritiku, predsa PSP z roku 1931
predstavujú dôležitý príspevok v úsilí o kultivovanie slovenčiny a o ustálenie jazykovej praxe
na Slovensku (Blanár a kol., 1974, s. 210).
Reakciou na danú jazykovú a spoločenskú situáciu bol vznik časopisu Slovenská reč
(1932), ktorej činnosť bola zameraná na zachovanie osobitosti spisovnej slovenčiny, čo
znamenalo aj vydanie ďalších Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1940. Vydaním nových
pravidiel (1940) sa kodifikovala väčšina požiadaviek Slovenskej reči, a to aj v oblasti slovnej
zásoby, odmietla sa radikálna reforma slovenského pravopisu, ako aj násilné požiadavky
protičeského purizmu (Blanár a kol., 1974, s. 209). Pravidlá slovenského pravopisu sa stali
základom pre mnohé učebnice slovenčiny.

Pravidlá slovenského pravopisu (1953)
Pravopisnej úprave slovenčiny v roku 1953 predchádzala celonárodná diskusia
o celkových i jednotlivých úpravách. Pravidlá slovenského pravopisu (1953) predstavovali
počiatočnú fázu súčasného obdobia vo vývine slovenčiny. Stali sa základným vydaním pre
ďalšie vydania Pravidiel.
Vydanie nových Pravidiel prinieslo zjednodušenie slovenskej pravopisnej sústavy vo
viacerých citlivých bodoch a pravopisnú sústavu priblížilo kultivovanej spisovnej výslovnosti.
PSP tak posilnili stabilitu najmä slovenského hláskoslovia a tvaroslovia, upevnili princíp
jednoty zvukovej a pravopisnej stránky v spisovnom vyjadrovaní (Pravidlá slovenského
pravopisu, 1991, s. 12).
V Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1953 išlo najmä o tieto pravopisné úpravy:
1. Zjednotilo sa písanie koncového -i v slovesných tvaroch množného čísla minulého času
a podmieňovacieho spôsobu (chlapi robili, duby padali, ženy prali, deti (by) sa hrali). (Do roku 1953 sa
písalo: chlapi robili, duby padaly, ženy praly, deti (by) sa hraly.)
2. V niekoľkých slovách sa zmenilo alebo ustálilo písanie i, y (bisťu, cimbal, lišaj, sirup, stariga,
pijatika, Obišovce, Vihorlat; Beskydy, gýč).
3. Zjednodušili sa pravidlá o písaní predpôn s- (so-), z-, zo-. Tieto predpony sa píšu podľa dnešnej
spisovnej výslovnosti tak, že pred znelou spoluhláskou a pred samohláskou sa píše predpona z-, pred
neznelou spoluhláskou predpona s-, napríklad: zjednodušiť, zdrevenieť, zhromaždiť sa; skaziť, sfarbiť
a pod. V slabičnej podobe sa píše v zhode s výslovnosťou vždy predpona zo-, napríklad: zoskočiť,
zosypať. (Dovtedy sa písalo soskočiť, sosypať, lebo platili zložité pravidlá vychádzajúce z významu

predpôn.)
V slovách sloh, sloha, svah, smer, nesmierny, svitok sa navrhlo písať a vyslovovať s.
Písmeno s Pravidlá navrhli písať aj na začiatku slov sbor (sborový, sborovňa), sborník, sväz, sjazd
strany, ale zjazd na lyžiach.
Rozlišovali sa slová správa (vedenie závodu) a zpráva (zvesť), zmena (zmena programu) a smena
(pracovná).
4. Zjednodušilo sa pravidlo o písaní predložiek s, so (spája sa so 7. pádom) a z, zo (spája sa s 2. pádom).
5. Odstránila sa nejednotnosť v označovaní dĺžky samohlások v cudzích slovách. Zaviedol sa princíp
písať ich podľa výslovnosti (biológia, anatómia, batéria, séria).
6. Podľa praktického delenia sa zjednodušili pravidlá o rozdeľovaní slov.
7. V niekoľkých prípadoch sa zmenil pravopis jednotlivých slov, ako napríklad drôt, grajciar, plagát,
brožúra (dovtedy drót, krajciar, plakát, brošúra).
(Spracované podľa Pravidiel slovenského pravopisu 1953, s. 8 – 9.)

Pravidlá slovenského pravopisu (1991)
Posledná úprava slovenského pravopisu sa realizovala v Pravidlách slovenského
pravopisu z roku 1991. Na ich príprave, ako aj na príprave druhého (1998) a tretieho vydania
(2000) sa podieľali vedeckí pracovníci Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV a slovakistických
pracovísk slovenských univerzít. Išlo o zásadnejšiu úpravu pravopisnej normy od roku 1953,
ktorej cieľom bolo racionalizovať slovenskú pravopisnú sústavu v tých bodoch, v ktorých sa to
so zreteľom na vývin jazyka a nové potreby spoločnosti ukázalo odôvodnené; nemožno však
hovoriť o pravopisnej reforme (Ripka a kol., 2005, s. 12).
V Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1991 išlo najmä o tieto pravopisné úpravy:
1. „Ako dozretý problém v slovenskej pravopisnej sústave sa ukázal nový spôsob písania názvov typu
Ulica osloboditeľov, Most Slovenského národného povstania, Námestie hrdinov, Sad slobody a pod.
Vlastným menom je tu celé spojenie Ulica osloboditeľov, nie iba jeho druhá časť (t. j. osloboditeľov)“.
(Dovtedy sa písalo ulica Osloboditeľov, most Slovenského národného povstania, námestie Hrdinov, sad

Slobody.)
2. Sformulovali sa zásady o spôsobe jednotného písania historických osobných mien z obdobia Uhorska
(napr. Bátori, Pálfi, Ziči, Forgáč), ďalej pravidlá prepisu z gréckej abecedy a zásady prispôsobovania
antických mien zo starogréckeho a latinského jazyka.
3. Kodifikoval sa variantný spôsob písania príslovkových výrazov typu dobiela/do biela, nanešťastie/na
nešťastie, dovidenia/do videnia a pod. (Dovtedy sa niektoré písali iba spolu a niektoré iba osobitne.)
4. Spresňujú sa niektoré poučky o písaní interpunkčných znamienok, najmä čiarky, a o písaní veľkých
písmen. Pri písaní čiarky sa zjednodušenie a spresnenie dosahuje napríklad tým, že v prípadoch, keď sa
medzivetný vzťah signalizuje jednoznačne priraďovacou spojkou (napr. alebo, či, ani), nepožaduje sa
už písať pred takouto spojkou čiarku, lebo nie je na signalizovanie tohto vzťahu potrebná.
5. V zhode s výslovnosťou sa v tvare činného príčastia zrušila výnimka z rytmického krátenia pri písaní
dlhej prípony -úci po predchádzajúcej dlhej slabike (píšuci, vládnuci). (Predtým sa písalo píšúcí,

vládnúci.)
6. Platnosť pravidla o rytmickom krátení sa rozšírila aj v podstatných menách utvorených príponou -
ár, -áreň po predchádzajúcej dlhej slabike (ale len po jednoduchej dĺžke, nie po slabike s dvojhláskou),
napr. prevádzkar, prevádzkareň, bábkar (predtým prevádzkár, prevádzkáreň, bábkár). Toto pravidlo sa
v ďalšom vydaní rozšírilo aj na slová s predchádzajúcou slabikou s dvojhláskou (Ripka a kol., 2005, s.
13).
7. Zjednotil sa pravopis slov zmena (od zmeniť) a zmena (vymedzený pracovný čas). Od roku 1953 sa
písalo zmena (zmena programu) a smena (pracovná).
(Spracované podľa Pravidiel slovenského pravopisu 1991, s. 14 – 15.)

Pravidlá slovenského pravopisu (1998, druhé, opravené a doplnené vydanie)
V týchto Pravidlách sa pri tvorení slov s príponami -ár, -áreň rozšírilo uplatňovanie pravidla
o rytmickom krátení aj na prípady s predchádzajúcou dvojhláskou, napr. diaľka – diaľkar, mlieko –
mliekar – mliekareň, lahôdka – lahôdkar – lahôdkareň, škôlka – škôlkar, viazať – viazareň, zlievať –
zlievareň, prezliekať sa – prezliekareň.
Upravilo sa písanie názvov výborov Národnej rady Slovenskej republiky a katedier vysokých
škôl s veľkým začiatočným písmenom, napr. Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky,
Katedra jazykov Právnickej fakulty Univerzity Komenského (ďalšie úpravy pozri v PSP, 1998, s. 16 –
17).

Tretie, nateraz posledné, vydanie Pravidiel slovenského pravopisu 1991 vyšlo v roku
2000 s minimálnymi úpravami v kapitolách písania veľkých písmen a interpunkcie. Oproti


sičáková pravopis

PDF file: sičáková-pravopis.pdf



© 2018 PERPETUM
info@dragif.cz

DraGIF.cz - snadný a efektní způsob sdílení PDF na Facebooku


jazyková verze:   language version: EN  jazyková verze: CZ


Příroda.czBejvavalo.czoriginální samolepky na stěnuplastikové modely